V Toskánskom Raji – Ukážka 2

   „Nie je to nádhera? Vyzerá to ako z nejakej fotky z katalógu cestovnej agentúry. Tie malebné, toskánske domčeky. A ešte k tomu táto atmosféra,“ rozplýval sa.
   „Áno, presne viem čo myslíš. Aj po tých rokoch ma to vždy dokáže fascinovať,“ pritakala. „Vieš Thomas…“ pokračovala. „Uvedomila som si, že ešte som ti vlastne nestihla poďakovať za to, ako si mi prišiel na pomoc… vieš vtedy pred tým podnikom, hneď prvý deň v po práci.“
   „To nestojí za reč, rád som to pre teba urobil.“
   „Vieš, to môj otec… Niekedy sa proste neovládne…“ odmlčala sa.
   Thomas sa zhlboka nadýchol. „Priznám sa, že by som rád vedel čo to malo znamenať, ale nerád by som sa miešal do tvojho súkromia. Takže ak nechceš, nemusíme o tom hovoriť.“
   „Nie, máš pravdu. Dlžím ti vysvetlenie.“ Sama nevedela prečo, ale cítila že sa pred ním môže otvoriť.
   Vyrozprávala mu teda celý príbeh a nielen od toho čo sa stalo u Starého Capa, ale kompletne od začiatku, počínajúc smrťou jej mami.
   „To ma strašne mrzí, nenapadlo ma, že to máš až také ťažké. Ale obdivujem ťa za to, že to všetko tak bravúrne zvládaš. Druhých by to už dávno položilo,“ skonštatoval keď dohovorila.
   „Čo ti poviem, iné mi nezostávalo. Tú silu mám v sebe asi po mamke,“ povedala to tak, akoby to nič nebolo, pritom opak bol pravdou.
   „Fakt klobúk dole.“
   „Vďaka,“ poďakovala mu. Potom nastala chvíľka ticha. „Tak, ja som ti svoj príbeh povedala, teraz je rad na tebe,“ vyzvala ho.
   „Dobre teda,“ vzdychol si. „Ako som už spomínal, pochádzam z Londýna, nie z práve najmajetnejšej rodiny. To s tým, že som sa rozhodol zmeniť vzduch je viac menej pravda. Vlastne išlo o to, že som sa bohvieako nepohodol so svojou rodinou. Ja a moji dvaja mladší súrodenci sme boli odjakživa vychovávaný v predobraz svojich rodičov. Ja som sa ale časom stal čiernou ovcou rodiny, pretože nežijem tak, ako sa odo mňa očakáva. Preto som sa jednoducho rozhodol že odídem, no a keďže som vedel po taliansky, voľba bola jasná. To je v podstate celé.“
   Abigail cítila, akoby sa v tej chvíli medzi nimi niečo zmenilo. Akoby si boli odrazu bližší. „Musím povedať, že nie každý má odvahu, len tak sa zobrať a jednoducho odísť.

Páčilo sa vám to?

Priemerné hodnotenie 0 / 5. Vote count: 0

Zatiaľ nikto nehlasoval! Buďte prvý.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *