Začalo ju pichať pri srdci, v hrudi cítila strašnú bolesť. Nebolo to ako pri infarkte, toto bolo akoby jej niekto vytrhol srdce z hrude, rozdupal na najmenšie kúsky a ostala po ňom len tmavá, chladná, hlboká prázdnota. Akoby už v živote nemala byť šťastná. Vedela, že je to zo žiaľu. Zo žiaľu, aký už raz zažila. Vtedy keď jej zomrela mama. Samozrejme nedalo sa to s tým porovnať, no malo to k tomu až nebezpečne blízko.
Telefón jej neustále vyzváňal. Keď ho odmietla zdvihnúť aj na ôsmy krát, začali chodiť esemesky. Ona si ho však naďalej nevšímala. Keď to neprestávalo, rozhodla sa, že ho jednoducho vypne. Na displeji svietilo asi dvadsať hovorov a správ od Thomasa, a asi trinásť od Klaudie. Jednoducho všetky bez prečítania zmazala a vypnutý telefón hodila do kúta. Ten sa niekoľkokrát odrazil od zeme a s rachotom pristál na dlážke.
Nevedela ako dlho tam už ležala, pripadalo jej to ako večnosť. Nevnímala čas. Ani nevedela či je stále deň, alebo je už noc. Jednoducho mala chuť nehnúť sa z postele, už nikdy.
Vtom jej niekto zabúchal na dvere.
„Choďte preč,“ precedila pomedzi zuby.
Chvíľu bol pokoj, potom sa znova ozvalo klopanie, po ktorom sa ozval niečí hlas.
Netušila komu patrí a ani ju to nezaujímalo. „Nerozumeli ste?! Dajte mi všetci pokoj!“ zvreskla najhlasnejšie ako vedela.
Keď už si myslela, že dotyčný odišiel, zašramotili v zámke kľúče. Naštvaná okamžite vbehla do chodby. Stála v nej Klaudia, s opuchnutými hánkami na pravej ruke. Podľa jej výzoru sa zdalo, že cestou k nej bežala.
Hnev ju okamžite prešiel. Znova sa rozcítila a hodila sa jej okolo krku.